Má zlaté ruky a nečinnosť nepozná

Anna Antalíková pri vyšívaní Um a schopnosti človeka opriadol už nejeden poet kvetnatým vyznaním. Vzdal im za ich jedinečnosť úctu i obdiv. A práve úctu a obdiv chceme vyjadriť i my. Žene, čo ju skromnosť, pracovitosť, dobrotivosť srdca, láska, čo plným priehrštím rozdáva svojim blízkym i ostatným živým tvorom, charakterizuje - Anne Antalíkovej z Kostolnej Vsi. No nielen úctu a obdiv jej posielame, ale i úprimný, zo srdca prýštiaci vinš k jej jubileu, čo na Mateja oslávi, k jej sedemdesiatinám.

"Pani Anna Antalíková má zlaté ruky," povedal nám starosta Kostolnej Vsi Milan Ďuriš, keď sme merali cestu k nej domov. Nebolo to veru zveličovanie, ale čistá pravda. Pohodlne sme sa posadili a počúvali. O čom? Nuž o veľkej záľube pani Anny, o vyšívaní. Prežili sme tu chvíle, čo v tomto uponáhľanom pretechnizovanom svete pôsobili ako balzam na dušu.

Vyrazilo nám dych, keď Anna Antalíková prezradila svoj vek, ale i vtedy, keď pred nami jednu za druhou rozprestierala výšivky a spomínala. Ku každej povedala akýsi malý príbeh. A pred nami sa začala odvíjať mozaika jej života. Mozaika, čo napovie o jej plodnom živote. Anna Antalíková pochádza z východného Slovenska. Tam, ako nám povedala, azda každé dievča vyšíva. A tak i chytila do ruky ihlu s farebnou bavlnkou a plátno, dnes však s úsmevom kritizuje svoju prvotinu. Rokmi, čo pri vyšívaní oddychovala, vzrástla jej náročnosť na vlastnú prácu. Rada ukladá na plátno, či perličku rôzne vzory, rôznymi technikami vyčarené. Za základ považuje vyšívanie krížikom. "Ak tie zvládnete, potom už dokážete všetky," vysvetľuje pani Anna. Ja vyšívam všetkými, aké existujú. No niektoré sú riadnou drinou, keď musíte steh k stehu presne prikladať, veď by stačilo len o cverničku sa pomýliť a už by to nebolo ono. Akými technikami robím? Hladkovaním, richelieu, mešterkou. Vzorky si vyberám buď z Dorky, alebo z talianskeho časopisu RAKAM, čo syn začal kupovať. Je to náročné, zladiť farby, aby myšlienka, čo chcete do plátna vyšiť spĺňala Vaše predstavy. Počúvame, počúvame. Polemizovať nechceme, veď každý z nás už čo-to skúšal vyšiť, ale predsa...

Každú robotu, ku ktorej sa človek chystá, by mal robiť s láskou a citom. Keď sa mu nechce, odzrkadlí sa to na výsledku, a radšej nech nič nerobí. Zaujímavé myšlienky, pravda? Nimi sa pani Anna Antalíková riadila po celý život. Rovnako v období, keď pracovala v Nováckych chemických závodoch a po večeroch pri petrolejke vyšívala (roky žila v chate pri rudnianskej priehrade), ako aj v rokoch, keď bola na dôchodku. S rovnakou láskou a citom sa venuje záhrade, rovnako hydinu opatrí, pekného slova jej povie. Skrátka láska a pracovitosť dominuje v jej živote.

Misa s ovocím To však už drží v rukách obrus, jej najcennejší s motívom ovocia. "Viete koľko som sa na ňom narobila? Zladila som farby, začala vyšívať, zadný steh som ukladala jeden k druhému a tu príde vnuk a vraví mi, babka, veď tá hruška vyzerá, ako keby bola hnilá. Dopálilo ma to, a keďže moja robota musí byť stopercentná, všetko som vypárala a začala znova." Môžeme povedať, že sa to páranie oplatilo, pretože keď rukou poláskate malinu, či dyňu a privriete oči, ako by ste zacítili i vôňu tohto ovocia. Oči sme však skoro nechali aj na ostatných obrusoch, rôznych veľkostí, tvarov a vzorov. I keď nás upozorňovala na drobné nedostatky, my sme ich veru nevideli.

Mexická cigánka No nielen obrusy a rôzne dečky vyšíva Anna Antalíková. Rada sa pustí aj do vyšívania obrazov. Niektoré si nakreslí sama, iné kúpi hotové. A už nám začala rozprávať o veľkom obraze cigánky, čo visel oproti nám. "Viete ako vznikol tento obraz? Pozrite sa, musela som ho vyšívať dvojitým krížikom a bavlnku som mala štvormo. Inak by som nedocielila ten farebný efekt. Moja spolupracovníčka, to som ešte pracovala, mi priniesla takú miniatúrku a na nej bola nakreslená táto cigánka. Požičala mi ju, a ja som ju lupou zväčšovala až vznikla takáto veľká. Mám tento obraz rada. Nejednu hodinu som pri ňom presedela."

Anna Antalíková prestiera obrazy Vyšívanie pre niekoho jednoduché, pre iného nezdolateľný problém. No pre Annu Antalíkovú, jej nebohého manžela, syna aj vnuka nepredstavovalo nič nezvládnuteľné. Veď vyšívajú všetci. Videli sme gobelín, ktorý urobil jej syn Jozef i povyšívané obrusy. Počuli sme, ako sa k tejto záľube priberá i jej vnuk. V tejto rodine vyšívanie skutočne nie je doménou žien. Dozvedeli sme sa, že Anna Antalíková má veľkú radosť z dobre urobenej roboty, nech je akákoľvek, veď je známa aj svojou peknou záhradou, kde nenájdete žiadnej burinky, že i keď má vek, ktorý jej možno i závidieť, nevie sedieť s rukami odpočúvajúcimi v lone. Jej zásadou je, že život treba žiť plnohodnotne do poslednej chvíle a nečakať nečinne, kým príde zubatá.

Taká je predsa pani Anna Antalíková z Kostolnej Vsi. Skromná, pracovitá, milá, priateľská. Poprajme jej spoločne ešte veľa plodných rokov života v zdraví, porozumení a láske.

Viera KLASOVITÁ, Foto: Milan Paluš (Prieboj, ročník 39, 16. február 1998, č.7)